Jdi na obsah Jdi na menu
 


LEVOČSKÉ VRCHY – PSEUDOKRASOVÝ RAJ

Františka Majerníčková – Gabriela Majerníčková – Peter Imrich

Speleoklub Šariš

Geomorfologicky tvoria Levočské vrchy západnú časť karpatsko-balkánskeho oblúka. Rozprestierajú sa v SZ časti východného Slovenska na rozlohe cca 714 km2, v nadmorskej výške od 460 až 1289 m n. m. Sú masívnym kryhovým pohorím budovaným paleogénnymi sedimentmi, z ktorého vybiehajú početné rázsochy oddelené hlbokými dolinami [1]. Samotné Levočské vrchy je možné charakterizovať ako typickú vrchovinu, ktorá vrcholí na Čiernej hore v nadmorskej výške 1289 m n. m. Sú akousi bránou do Tatier a Spiša. Typickým znakom pohoria v oblastiach výskytu jaskýň je výrazné zostrmenie reliéfu a výskyt silne piesčitých pôd s lesným porastom alebo pasienkami. Levočské vrchy patria k typickým zosuvovým územiam. Na jednom z takýchto zosuvov bola objavená doteraz najväčšia nekrasová jaskyňa na Slovensku.

Veľká časť územia bola v minulosti vojenským pásmom. Je to oblasť málo obývaná a turisticky nie veľmi navštevovaná, s prekrásnou prírodou, opradená tajomstvom i legendami. Najznámejšia z nich je legenda o možnom výskyte Mesačnej šachty. Nedotknutá príroda ponúka vysokohorské lúky, hlboké lesy a množstvo minerálnych prameňov na zlomovom ohraničení Levočských vrchov.

Aj keď je táto oblasť speleologicky dosiaľ málo preskúmaná, vo svojich útrobách ukrýva ohromný potenciál podzemných priestorov a pomaly začína odkrývať svoje tajomstvá.

Veľky deň pre Levočské vrchy prišiel keď sa členom Speleoklubu Šariš podaril na južnom svahu kóty Spišská (1056,5 m n. m.) veľkolepý objav. V novembri roku 2004 bola objavená jaskyňa, ktorá je čo do rozmerov a morfológie podzemných priestorov na Slovensku unikátna. Jej unikátnosť spočíva v tom, že je to pseudokrasová jaskyňa, vytvorená v masívnych pieskovcoch, s netypicky veľkými podzemnými priestormi. Doterajšia dĺžka jaskyne je 624,29 m. Výška chodieb dosahuje aj 8 – 10 m, šírka 3 – 5 m. Za takéto rozmery sa nemusí hanbiť ani žiadna krasová jaskyňa. Jaskyňa dostala meno podľa neďalekej kóty – Jaskyňa pod Spišskou [2]. Týmito rozmermi sa Jaskyňa pod Spišskou zaradila na 1. priečku najdlhších pseudokrasových jaskýň na Slovensku.

Na posúdenie významu tohto objavu je treba uviesť, že doteraz najdlhšou pseudokrasovou jaskyňou na Slovensku bola Stĺpová jaskyňa v Cerovej vrchovine s dĺžkou 182 m [3]. Tieto rozmery Jaskyňa pod Spišskou takmer štvornásobne prekonala.

Prvé poznatky o jaskyni sú z obdobia spred približne 15 rokov, keď sa pravdepodobne po dlhšom období dažďa začala na niekoľkých miestach prepadávať cesta a pasienky a na jednom mieste sa dokonca vytvorila bezodná jama. Miestni pastieri jamu len ohradili, ale nikto nenašiel odvahu prekonať vstupnú priepasť jaskyne. Podarilo sa to až jaskyniarom zo Speleoklubu Šariš v novembri roku 2004.

Zoznam jaskýň na Slovensku [4] uvádza v oblasti Levočských vrchov celkovo 9 jaskýň, z nich najznámejšie sú Jaskyňa pod Jankovcom 2 – dl. cca 100 m, Jaskyňa v Prednej Kohútovej – dl. cca 100 m, Jaskyňa v Derežovej – dl. cca 60 m, hl. cca 20 m, Jaskyňa v Čiernej hore – cca 910 m n. m., dl. cca 40 m, hl. 15 m, Jaskyňa v Kohútovke – 643 m n. m., dl. 15 m, či Zbojnícka diera – 976 m n. m., dl. 15 m. Tento počet na takom veľkom území pravdepodobne nikoho neočarí. Svedčí možno o nezáujme jaskyniarčiť v nekrasových územiach. Náš článok chce preto aj prostredníctvom objavu, ktorý sa nám podaril, prezentovať možný potenciál tohto územia, ktoré je určite z hľadiska speleológie zaujímavé, ale málo známe.

Geológia oblasti

Po geologickej stránke patrí oblasť Levočských vrchov k sedimentom vnútorných Karpát. Blízke okolie Jaskyne pod Spišskou je budované sedimentmi paleogénu podtatranskej skupiny, a to bielopotockým súvrstvím oligocénneho veku. Niekoľko desiatok metrov na S a SZ od kóty Spišská je na geologickej mape naznačená predpokladaná tektonická línia smeru JZ – SV, ktorá oddeľuje pieskovce bielopotockého súvrstvia od polôh konglomerátového flyšu [5]. Na strmých južných svahoch Spišskej sú naznačené aj zosuvy a sutiny veku pleistocén až holocén.

Charakteristickým rysom bielopotockého súvrstvia je prevaha homogénnych pieskovcov. Ide o monotónne, niekoľko desiatok a stoviek metrov hrubé, prevažne pieskovcové súvrstvie, miestami prerušované polohami flyšu a zlepencov. Ílovce sú v pomere k pieskovcom zriedkavé. Pieskovce tohto súvrstvia vytvárajú lavice hrúbky 50 – 300 cm, ktoré však budia dojem veľkej homogénnosti. Vrstevnatosť je lepšie pozorovateľná až po navetraní horniny. V hrubých laviciach pieskovcov sa bežne nachádzajú závalky (intraklasty) ílovcov, siltovcov, pelokarbonátov a blatových gúľ. Na rozhraní fácií sa vyskytujú erozívne rozmyvy.

Dôkladnejší prieskum okolia jaskyne pomohol objasniť jej genézu. Jaskyňa je gravitačného pôvodu. Na vytvorení jaskyne sa podieľali tangenciálne sily narúšajúce horninu v oblasti rozsiahleho zosuvu, vytvoreného na južných svahoch kóty Spišská [6]. Hlavnou líniou jaskyne je otvorená puklina približného smeru JZ – SV v odlučnej oblasti zosuvu. Pozdĺž tejto pukliny sú vytvorené najmohutnejšie priestory jaskyne. Na povrchu sa táto otvorená puklina prejavuje depresiou sledujúcou túto hlavnú líniu. Táto puklina nie je jedinou v oblasti. Na obrázku č. 1 je možné vidieť priebeh niekoľkých geneticky s týmto zosuvom spätých puklín, pozdĺž ktorých bolo nájdených niekoľko jaskýň. Prakticky všetky pukliny, prezentované na obrázku č. 1, sú umiestnené pozdĺžne k strmým zrázom južných svahov kóty Spišská, tvoriacich hranu zosuvu. Výrazné odbočky a pokračovania jaskyne vyvinuté na priečnych puklinách smerujú potom na južnú stranu smerom k strmým svahom kóty Spišská do oblasti predpokladaného čela zosuvu. Na obrázku je naznačených niekoľko puklín. Otvorená puklina, na ktorej je hlavný koridor Jaskyne pod Spišskou, sa na povrchu prejavuje výraznou depresiou širokou 2 – 4 m. Otvorené pukliny pod touto líniou sú širšie, ale aj s menším výskytom jaskýň. Pukliny nad touto líniou sú užšie, na povrchu sa prejavujú depresiami šírky 0,5 – 1,5 m a v ich oblasti je častý výskyt menších jaskýň.

Okrem už spomínanej Jaskyne pod Spišskou sú v oblasti týchto puklín ďalšie jaskyne, ako vidieť na obrázku č. 1, napr. Jankina proba – dl. 18,3 m, Mostová j. – dl. 6,7 m, Priechodná – dl. 7,14 m, Ohrádková, Zatajená – dl. okolo 30m, Perspektívna I. a II., Duciho jaskyňa atď. Prieskum týchto jaskýň bol zatiaľ len predbežný, prieskumné aktivity sa venovali hlavne najväčšej jaskyni. Priebeh puklín a pozície vchodov jaskýň boli zamerané a vyhodnotené pomocou prenosného GPS zariadenia.

Opis Jaskyne pod Spišskou

Jaskyňa sa nachádza v nadmorskej výške 1022 m. n. m. asi 300 m južne od kóty Spišská (1056,5 m. n. m) na severovýchodnom okraji Levočských vrchov. V období, keď bola objavená (november 2004), jaskyňa nasávala. Podľa posledných meraní (máj 2005) bola teplota v okolí vchodu 5,3 – 5,7 °C, v zadnom trakte jaskyne sa teplota pohybovala v rozmedzí 4,8 – 5,4 °C. Dlhodobé pozorovanie cirkulácie vzduchu v jaskyni ešte nie je uzavreté. V jaskyni nie je žiaden vodný tok, značná vlhkosť súvisí skôr s priesakom povrchových vôd a schopnosťou masívnych pórovitých pieskovcov viazať vodu. Na mnohých miestach voda kvapká zo stropu, steny jaskyne sú často pokryté tenkým povlakom ílu. Napriek tomu, že by sme v jaskyni neočakávali kvapľovú výzdobu, vyskytuje sa tu niekoľko skupiniek krátkych brčiek a jeden pomerne zvláštny kvapeľ - stalaktit s priemerom pri päte asi 3 cm a dĺžkou 12 cm. V jaskyni sme spozorovali 3 druhy netopierov, jednotlivo i v skupinách (netopier obyčajný - Myotis myotis, netopier brvitý - Myotis emarginatus, podkovár malý - Rhinolophus hipposideros). Ich celkové množstvo je niekoľko desiatok kusov. Na niektorých miestach sme našli kostry menších hlodavcov a kostru psa, ktorý do jaskyne spadol a uhynul. Výskyt troglobiontnej jaskynnej fauny pozorovaný nebol.

Vchod do jaskyne je úzky, priepasťovitý s hĺbkou - 12,5 m (obr. 2). Celková denivelácia jaskyne je - 28 m. Hlavný koridor jaskyne sme rozdelili na Spišskú a Brutovskú vetvu, nazvané podľa smeru, ktorým vetvy vedú od vstupnej priepasti. Po úzkom začiatku sa vstupná priepasť zvonovito otvára asi 5 m nad dnom do priestrannej chodby. Vo výške asi 2 m nad dnom v ľavej časti chodby sa nachádza menšia sienka, ktorá sa končí zrázom pokračujúcim do Brutovskej vetvy. Naľavo od vstupnej priepasti sa začína Spišská vetva a chodba mierne klesá. Steny sú miestami vysoké 8 m, šírka chodby je približne 3 m. Túto časť sme nazvali Jedáleň. Dno je tvorené sutinou, steny sú rovné, tvorené masívnymi polohami pieskovcov. V strope vidieť intraklasty iných hornín. Charakteristickým rysom jaskyne sú rovné stropy vo väčšine chodieb, vznik ktorých by sa dal vysvetliť tenkými polohami ílovcov prítomných práve na rozhraní stropu, po ktorých sa mohutné lavice pieskovca šmýkali ako po mydle. Vrstevnatosť polôh pieskovcov je nevýrazná a polohy pieskovcov budia dojem kompaktnej masívnej horniny. Sklon vrstiev je často blízky horizontálnej polohe. Za Jedálňou chodba mierne stúpa, rozširuje sa do väčšej siene so skalným stupňom. Tu je najmohutnejšia chodba Spišskej vetvy nazvaná Timurov dóm (obr. 3). Dno dómu je tvorené výrazným blokoviskom veľkých balvanov. Tento obrovský priestor s výškou 6 – 8 m a šírkou miestami vyše 3 m má typický rovný strop a takmer kolmé rovné steny. Pokračovaním hlavného ťahu smerom doprava a po prekonaní niekoľkých skalných blokov sa dostaneme do rozľahlého priestoru pomenovaného ako Mamčina galéria. Táto časť jaskyne skrýva potenciálne nebezpečenstvo. Zo stropu tu na mnohých miestach visia ohromné platne pieskovca s váhou aj niekoľko ton, ktoré prakticky nič nedrží. Smerom dopredu pokračuje časť jaskyne s masívnymi závalmi a nebezpečnými blokoviskami. Na povrchu sa práve v týchto miestach prehlbuje depresia sledujúca hlavný ťah Spišskej vetvy. Smerom dopredu možno podľa prehlbujúcej sa povrchovej depresie očakávať väčší výskyt závalov a blokovísk, ale určite aj značného predĺženia jaskyne, keďže povrchová depresia pokračuje ešte niekoľko stoviek metrov.

Z vyššej úrovne Spišskej vetvy tesne pred Mamčinou galériou smerom nadol klesá rovná vysoká úzka chodba – Faraónova chodba (obr. 4). Človek sa tu cíti ako v hrobke faraóna. Chodba má vysoké rovné steny, hladký rovný strop a tvorí ju masívny kompaktný pieskovec. Odtiaľ sa smerom nadol dostávame do Geometrickej chodby. Geometricky pravidelná úzka chodba sa končí závalom. V máloktorej jaskyni sa dá nájsť takáto vodorovná hranatá chodba; príroda vždy bola najväčším staviteľom. Z tejto chodby smerom doľava sa dostávame na Križovatku štyroch chodieb. Smerom doprava prechádza do Lomáku. Je to jedno z mála miest v jaskyni, cez ktoré jaskyniar so širším hrudníkom prelezie len sťažka. Naľavo od Križovatky na JZ vybieha ďalšia chodba. Jedna z jej odbočiek je nazvaná Šľimači šlisk. Zhodli sme sa na tom, že je to najpriliehavejší názov chodby v tejto jaskyni. Dlhá rovná chodba, vysoká miestami aj 5 m, má hladké rovné steny z masívneho pieskovca, rovné dno, tvorené pieskom a ílom, a rovný strop. Pod stropom je badateľná tenká vrstva ílovca, ktorý po rozrušení produkuje na stenách blatistý povlak. Chodba sa zužuje a ide do stratena, zatiaľ nikto nezistil kam. Po prechode cez úzku, ílom oblepenú chodbu, šmýkajúc sa po blate, jaskyniar o chvíľu zabudne akej farby mal kombinézu. V období s väčším priesakom povrchovej vody sa tento jav často vyskytuje aj v iných chodbách jaskyne. Z Križovatky približne smerom na Z sa chodby napájajú na hlavný koridor Spišskej vetvy.

Brutovská vetva sa začína od vstupnej priepasti Diviačou chodbou. Boli v nej nájdené diviačie kože, vnútornosti a zbytky zvierat, ktoré sem nahádzali poľovníci alebo sem spadli. Z Diviačej chodby po prekonaní skalného stupňa sa dostávame do priestrannej siene s veľkými skalnými blokmi (Hlavná chodba). Na konci tejto chodby je asi 4 m vysoký skalný stupeň. Možno ho obísť cez úzku prepojku (Gabikine trápenie) bežne priechodnú len jedným smerom, ako sa presvedčila jedna s jaskyniarok Speleoklubu Šariš. Za skalným skokom je azda najvlhkejšie miesto v celej jaskyni. Voda tu steká z povrchu, neustále tu „prší“. Miesto sme nazvali Dižďovica. Začína sa tu jaskynný priestor vyvolávajúci úctu svojimi rozmermi, morfológiou i geológiou. Maximálna výška je 10 m, šírka vyše 6 m, na dne mohutné blokovisko, zo stropu trčiace mohutné rovné dosky pieskovca, na stenách vľavo erózne rozmyvy, intraklasty rôznych hornín, gradačné zvrstvenie hrubozrných pieskovcov až zlepencov, zuhoľnatená rastlinná drť v hornine, voštiny po vypadaných intraklastoch, to všetko tvorí s hornou úrovňou chodby jeden obrovský ementál. Vrchná úroveň chodby, z ktorej na niekoľkých miestach vidieť na spodnú chodbu, bola nazvaná po objaviteľovi jaskyne – Valentova galéria. Na konci, tesne pred lomenou chodbou, zo stropov visí niekoľko skupín brčiek s dĺžkou do 10 cm – Brčková chodba. Koncový postupný zával v Jazierkovej chodbe, v ktorom pozdĺž rovného hladkého stropu vidieť doďaleka, je jedným z ďalších perspektívnych pokračovaní jaskyne.

Úpravy vchodu a okolia jaskyne

Unikátna jaskyňa si vyžaduje starostlivosť. Pôvodné oplotenie vchodu jaskyne narušil postupný zosuv zeminy, kameňov, trsov trávy a pod. Bolo nevyhnutné urobiť terénne úpravy a zabezpečiť okolie vchodu pred ďalším zosuvom. Technické práce spočívali najmä vo vyťažení spadnutého materiálu (hliny, kamenia...), vyhotovení nového pevného oplotenia a zabezpečení vchodu pred nežiadúcim pádom zvierat či okoloidúcich turistov, keďže vchod jaskyne sa nachádza blízko poľnej cesty. Vyťažený materiál sa neskôr použil na terénne úpravy. Vchod bol zabezpečený novým oplotením s osadením pevných drevených kolov. Nad vchodom bolo kvôli bezpečnosti a lepšiemu zostupu jaskyniarov ukotvené fixné brvno, na ktoré sa upevňuje lanový rebrík. Takisto bolo potrebné vyťažiť biologický odpad – nahádzané diviačie, jelenie a iné kože, kopytá a pomaly sa rozkladajúce ďalšie časti zvierat (najmä vnútornosti). Nahromadený hlinený kužeľ vo vstupnej priepasti bol zarovnaný. Vytvorila sa tak plošina s lepším nástupom na terajší pevný rebrík, ktorý je pokračovaním lanového rebríka. Pre lepšie prekonávanie skalných stupňov bolo v jaskyni inštalovaných niekoľko ďalších rebríkov. Stavebné práce budú pokračovať osadením betónovej platne na vchode do jaskyne. Stabilizujú sa tak veľké skalné bloky v okolí vchodu a vytvorí sa pevný strop a opora proti zavaleniu vchodu.

Mapovanie a prieskum jaskyne

Jaskyňu sme zamerali závesným banským kompasom, sklonomerom (s presnosťou delenia stupnice na 1/3 stupňa) a oceľovým pásmom s delením na cm. Mapovanie sa realizovalo v niekoľkých etapách. Práce doteraz neboli ukončené, ďalšie predĺženie polygónového ťahu priestorov jaskyne je len otázkou času.

Zďaleka nebol ukončený ani prieskum jaskyne. Zatiaľ nebol čas na preskúmanie pokračovania hlavných ťahov Spišskej a Brutovskej vetvy. Nádeje vkladáme hlavne do pokračovania Spišskej vetvy, kde povchová depresia, kopírujúca hlavný ťah, pokračuje ešte niekoľko stoviek metrov. Po prekonaní koncového závalu nie je nereálne, aby sa dĺžka jaskyne až zdvojnásobila. Dosiaľ nie je preskúmaných a zmapovaných množstvo odbočiek a úzkych puklín, čo dáva predpoklad na ďalších niekoľko desiatok, možno aj stoviek metrov. Potom odpoveď na otázku, kedy padne prvý kilometer v tejto jaskyni, na seba určite nenechá dlho čakať.

Záver

Tento doteraz najväčší objav v Levočských vrchoch môže byť prvou métou na ceste k podrobnému preskúmaniu tohto územia. Jaskyňa si svojimi úctyhodnými rozmermi vydobyla bezkonkurenčné prvé miesto medzi slovenskými pseudokrasovými jaskyňami. Tento objav dáva nádej podobným objavom v iných oblastiach Levočských vrchov. V jej samotnom okolí je niekoľko menších jaskýň, z ktorých po podrobnejšom prieskume môžu niektoré dokonca vyústiť do prepojenia s „materskou“ jaskyňou.

Ďalšou perspektívnou oblasťou môže byť tiež zosuvové územie na južných svahoch kóty Čierna hora (1090,6 m n.m.). Najzaujímavejšia je tu Židova jaskyňa so zameranou dĺžkou 134,6 m. Jej skutočná dĺžka po posledných prieskumoch je minimálne 250 m. Táto jaskyňa má charakter extrémne komplikovaného niekoľkoúrovňového bludiska. Nachádza sa tu viac než 10 jaskýň s orientačnými dĺžkami od 10 do 80 m, v ktorých bude prieskum pokračovať, napr. Trojvchodová, Čugaňa, Valentova a iné.

Nemenej zaujímavou oblasťou je oblasť okolo kóty Strieborná hora (949,3 m n.m.). Známa je tu najmä jaskyňa v oblasti Opálené s dĺžkou okolo 60 m, oblasť Adamovej hory (939,9 m n.m.) s Paľovou jaskyňou dlhou 30m a podľa miestnych informácií s ďalšími jaskyňami čakajúcimi na objavenie.

Srdcovou záležitosťou Speleoklubu Šariš je oblasť okolo kóty Zámčisko (1236,4 m. n. m.), kde sú 4 jaskyne s dĺžkou minimálne 50 m (Nikova, Ľadového dychu, Vaľova, Veľkého chrobáka) a množstvo menších jaskýň s dĺžkou do 50 m.

Hlavným cieľom Speleoklubu Šariš je prieskum a zdokumentovanie oblasti Levočských vrchov. Počas našej krátkej existencie (Speleoklub Šariš existuje oficiálne od apríla roku 2004) sa nám podarilo významným spôsobom obohatiť slovenské jaskyniarstvo o množstvo jaskýň práve v nekrasových oblastiach Levočských vrchov.

Práce v našom pseudokrasovom raji budú ďalej pokračovať a už sa nevieme dočkať, čím nás zas tento kraj prekvapí. Žeby prvým kilometrom prekonaným v pseusokrasovej jaskyni Slovenska?

Okrem speleologického významu môžu mať tieto objavy vplyv aj na presnejšie pochopenie geológie oblasti. Nikde na okolí nie je možné v takom rozsiahlom a neporušenom prostredí študovať odkrytú geológiu ako práve v Jaskyni pod Spišskou. Poskytuje samozrejme aj možnosť praktického využitia ako zaujímavá geologická atrakcia, či už pre skúsených geológov, alebo aj pre študentov geológie, ktorí si budú môcť v praxi overiť to, čo sa teoreticky dozvedeli v školách.

Dovidenia v pseudokrasovom raji! Speleoklub Šariš sa teší na Vašu návštevu.