Prešovský Otec 60-tnikom
*******
Vysoký, štíhly, prešedivené dlhšie vlasy, prešedivelá brada, fúzy
a nechýbajúci veľký úsmev. Že ho nepoznáte?
Už od detstva chodieval do jaskýň, najmä v Slovenskom raji.
Venoval sa horolezectvu.
K jaskyniarstvu sa dostal až v r. 1983, keď sa pridal k už existujúcej
jaskyniarskej skupine OS Prešov. Jaskyniarom je už 25 rokov a za túto dobu prešiel už mnoho podzemných priestorov na Slovensku i v zahraničí.
Áno, reč je o Janovi Vykoupilovi.
Zo všetkých jeho ciest spomeniem aspoň niektoré, napr. Rumunsko, Dachsteinské jaskyne vo švajčiarskych Alpách, južný a severný polárny Ural, Kaukaz, Velebit a jaskyne Lukina jama v Chorvátsku, Slovačka jama, Macedónsko a planina Jakupica či napr. aj Kosovo a jaskyňa Velika Klisura...
Z domácich lokalít napr. jaskyňa Diablova diera na Branisku, jaskyňa Kunia priepasť na Jasovskej planine, Drienovecká jaskyňa...
Zatiaľ ako najstarší člen sa zúčastnil aj bádania v druhej najhlbšej jaskyni
Slovenska - Mesačný tieň vo Vysokých Tatrách.
Na viacerých expedíciách spolupracoval s ďalšími slovenskými jaskyniarmi napr. s Peťom Holúbekom, Štefanom Labudom, Janom Šmollom, Braňom Šmídom, Erikom Kapucianom a ďalšími.
V r. 2004 sa stal jedným zo zakladajúcich členov SK Šariš a odvtedy je jeho predsedom, či po našom „el Presidente“.
Mnohí z nás ho poznajú práve pod prezývkou Prešovský Otec.
Nášmu oslávencovi Prešovskému Otcovi – Janovi Vykoupilovi už veru pribudol na chrbte 6. krížik. V jedno krásne sobotné popoludnie, akurát po akcii, sa ho rozhodli vyspovedať tri baby – jaskyniarky SK Šariš – Gabika a Tina Majerníčkové a Jana Bakičová.
Spoločnosť mu robil aj jeho verný „jaskyniarsky“ pes Athos.
Ako táto prezývka vznikla?
„Bolo to ešte v čase, keď som chodil na akcie s Labudom a s Holúbekom – boli odo mňa mladší, keďže som bol medzi nimi najstarší, bol som im ako otec – tak mi prischla prezývka – Prešovský Otec“ spomína si Jano vzápätí dodáva: „Robili sme tvrdé akcie
po celom Slovensku, zakázané. V tom čase boli ešte rajóny a každý z nás dostal výstražný list na vylúčenie z SSS. Sľúbili sme, že sa polepšíme. Boli sme tzv. SPS – Slovenská pirátska skupina.“
Ako horolezec sa zúčastnil expedícií na Kaukaz v r. 1983 a 1984 v pohorí Elbrus (5 621 m).
Na Ural sa dostal už ako jaskyniar aj vďaka Š. Labudovi z SK Cassovia a návšteve šéfa ruských jaskyniarov Višňovského. V tom čase bol problém dostať sa do Ruska, možné to bolo len na pozvanie. Pozvali ich na tzv. služobný pobyt.
Jano si rád spomína práve na severný polárny Ural - na kras a aktívne závrty.
„Miestami sme natrafili aj na kopce, strmé svahy a snehové polia. Tam som si zranil nohu – mal som vykĺbené koleno“ zamyslí sa Jano.
Na severnom Urale je známa jaskyňa s jaskynnými maľbami, kedysi veľmi osídlená a cez celý portál jaskyne je osadená mreža. Táto jaskyňa bola strážená vojakmi.
A ako sa dostal do Velebitu?
Prešovský Otec ďalej spomína: „Na Speleomítingu asi v 1992-om robil Braňo Šmída nábor na expedíciu do Velebitu. Práve kvôli práci som nemohol ísť. V 1992-om Braňo a spol. našli jaskyňu Manuál I., teraz pod názvom Lukina jama. Pri ďalšej expedícii vo Velebite v r. 1994 sme objavili jaskyňu Manuál II.– výškovo o 32 m vyššie ako Lukina jama.
Bol tam dosť nepríjemný meander, úzky a dlhý asi 80 m. Braňo mal pocit, že smerujeme na Lukinu jamu, tak ma poslali ako prvého. Na viečko od piva sme nakreslili slovenský znak aj dátum. Zlanil som dolu, zastal som v chodbe a zrazu vidím zboku lano a vedel som, že som v Lukinej jame.
Pri prepojení jaskyne Manuál II. s Lukinou jamou nás piatich – mňa, Braňa Šmídu, Erika Kapuciana, Marcela Griflíka a Zola Ágha – Chorváti jaskyne vybrali, že pôjdeme až na dno Lukinej jamy do hĺbky -1 490 m, ako odmenu za predĺženie o 32 m...
Lukinu jamu objavili Slováci.
V Chorvátsku som bol veľakrát, v Slovačke jame a aj v iných priepastiach vo Velebite...“
V máji v r. 1992 pri návrate z mesta Peje v Kosove videli v kaňone Rugovska Klisura peknú skalu a pod ňou vyvierala voda...Jano tam išiel len tak, v tričku a kraťasoch, ako je to u neho zvykom, prešiel pár metrov jaskyňou a keďže bolo veľa vody, vrátil sa späť. Ostatným povedal, že jaskyňa pokračuje ďalej. Po návrate na Slovensko povedal o tom Zdenovi Hochmuthovi a ten na to zareagoval, že je potrebné ísť tam znova...
O rok na to, vo februári, znova urobili expedíciu do Kosova, a vtedy si bivak urobili vo vchode jaskyne. V tom čase ešte nemapovali. Jaskyňu len prešli a došli po sifón Milicionárov, ktorý vyčerpali. Bola to drastická akcia.
Postupne sa sifón Milicionárov zatápal, práve stihli vyčerpať blato a preplazili sa na druhú stranu. Postupne našli ďalšie priestory s nádhernou výzdobou. Pri spiatočnej ceste museli sifón znova vyčerpať. Späť sa už preplazili po krk v blate, len hlavy im trčali.
V súčasnosti sa to nadchádza traverzom ponad sifón Milicionárov.
Prešovský Otec pokračuje: „Neskôr s nami do Velikej Klisury začal chodiť aj Braňo Šmída, ktorý ju začal mapovať svojim spôsobom, dosť rýchlo – tzv. ŠRMM. Mnohí určite vedia, o akú metódu ide. Na prelome október – november sme cestou späť z Kosova zašli v Čiernej hore do Prokletija. O rok na to, vo februári, nás v Klisure bolo omnoho viac, asi 12 – 15 ľudí.
Toto všetko bolo ešte pred mojím úrazom. Rovnako o rok, po úraze, som bol opäť vo Velebite, došiel som len po 1. bivak. Na to sme objavili ešte zopár ďalších priepastí, ale v inej lokalite. Napr. taká Xantipa... tam by som sa rád ešte raz vrátil.“
Dúfajme, že sa mu to ešte podarí...
Od r. 2004, keď spolu s niektorými ešte vtedajšími jaskyniarmi OS Prešov a ďalšími sympatizantmi založil SK Šariš, stal sa jeho predsedom prevažnú časť svojich speleologických aktivít zameral na Levočské vrchy – bývalé vojenské územie a preudokrasový raj. Na tomto území dosiahol SK Šariš pekné výsledky – v pseudokrase najdlhšiu jaskyňu na Slovensku - Jaskyňu pod Spišskou a takisto aj druhú najdlhšiu
- Židovu jaskyňu a mnohé ďalšie. Okrem toho v rámci SK Šariš podnikol aj zopár miniexpedícii do Chorvátska na ostrov Hvar a do niekoľkých tunajších jaskýň.
Nie sú to síce až také hlboké jaskyne ako vo Velebite, ale zato napr. taká jaskyňa Jerkiho jama patrí k najhlbším na tomto ostrove, a takisto aj tu by sa Jano rád ešte raz vrátil.
Jano, želáme ti ešte mnoho krásnych rokov prežitých spolu s nami, aby si sa s nami ešte dlho rád stretával a tešil sa s nami z našich spoločných speleoúspechov a objavov...
Živio, živio, živio k Tvojej 60-tke...
*******
Autor článku: Gabriela Majerníčková
Autor foto: F. Majerníčková
Náhledy fotografií ze složky Prešovský Otec 60-tnikom